Systém znakov v mestskej krajine je už zo svojej podstaty oveľa diferencovanejší ako v krajine mimomestskej, s čím súvisí oveľa detailnejšie vymedzovanie platných pravidiel ľudského správania. Každý bytový dom má svoj domový poriadok, akákoľvek inštitúcia na vývesnej tabuli podrobne oznamuje, čo je a čo nie je v jej sídle dovolené: ako orientačné body slúžia pomerne zložito štruktúrované texty, ktorých osvojenie si predpokladá značnú intelektuálnu námahu.
     Naproti tomu obchody, reštaurácie či kaviarne si často vystačia len s grafickými vyobrazeniami formou štítkov na dverách (zákaz fajčenia, možnosť platiť platobnou kartou a pod.), ktorých súčasťou však môže byť aj názorové vyhranenie sa voči nejakej politickej strane, programu či konkrétnej osobnosti (ikonky s prečiarknutými čerešničkami, hipsterské „anti-Babiš“ zóny...). To samozrejme platí nielen vo verejnej, ale aj v súkromnej sfére: ani obyvateľ bytu či rodinného domu sa v znakovom ohraničovaní svojho životného priestoru nemusí obmedzovať len nápismi typu „Pozor, zlý pes“ alebo „Letáky nevhadzovať“. Zavesením vtáčieho kŕmidla na strom v záhrade, osadením hrotov na parapetnú dosku či vyvesením tibetskej vlajky v okne paneláku sa tiež vyjadruje určitý statement, ktorý ani nemusí byť primárne politický.

     Každé takéto „značkovanie“ verejného alebo súkromného priestoru - podobne si svoj životný priestor značkujú zvieratá - implicitne definuje názorové rozvrstvenie jeho osadenstva a očakávané správanie zo strany jeho návštevníkov. Vymedzený priestor pritom vôbec nemusí vznášať nároky na dlhodobú existenciu, môže ísť len o čosi prechodné: rekreanti v mestskom parku si rozložia náležitosti na piknik a tak sa v ňom nachvíľu „zabývajú“ (pachovú stopu vznášajúcu sa nad dočasne ovládnutým územím roznáša dym z prenosných grilov). Alebo akrobat amatér, ktorý si medzi dva stromy natiahne elastickú šnúru slackline a elegantne vybalansovaným prechodom z jedného okraja lúky na druhý sa vpisuje do jej nedeľnej atmosféry. Prebiehajúca udalosť dáva inak všednému miestu charakter čohosi slávnostného, každodennosť sa prelína s festivitou.

     Za pomoci metaforickej skratky sa tak vytyčujú hranice diskurzu (v širšom ponímaní zahrňuje reč, gestá, mimiku, štýl obliekania atď.), ktorý je v danom mieste želateľný, tolerovateľný, alebo naopak považovaný za neprístojný. Znakové definovanie priestoru v niektorých prípadoch umožňuje voľnejšiu interpretáciu, inokedy je jeho zmysel striktne stanovený a vylučuje možnosť alternatívneho chápania. Niekde sa uplatňuje hravosť a humor, inde naopak vecnosť až suchopárnosť. Zároveň je zrejmé, že paleta zdanlivo jednoznačných znakov obsahuje aj jemné odtiene náznakov, ktoré pre nezasvätených zostanú navždy skryté...

<<     >>