V periférnych oblastiach mestskej divočiny, v zabudnutých priestoroch „pánubohu za chrbtom“ prestávajú obvyklé urbánne prvky, technologické nástroje a iné civilizačné vymoženosti plniť svoj pôvodný účel. Na istý čas si ešte zachovávajú určitý znakový charakter (poukaz na neostré prechody medzi prírodou a civilizáciou, poriadkom a chaosom, zámerom a náhodou), vzápätí však – snáď až s akousi úľavnou rozkošou – vsakujú späť do krajiny. 
     Inak takéto miesta vníma biológ – nadšený z diverzity nachádzaných živočíšnych a rastlinných druhov (tá je často na rôznych brownfieldoch, výsypkách a haldách bohatšia než v kdejakom umelo udržiavanom parku) – a inak sociológ, antropológ alebo psychológ. Zvlášť ten posledný má sklony všímať si skôr spoločensky problémovú stránku podobných „vylúčených“ lokalít:
     „Když jungovská psychoterapeutka přijde do vágního terénu a nedaří se jí odložit své psychologické brýle, protože ty už se staly nedílnou součástí jejího já, zažije poměrně velkou úzkost a možná i vztek na toho, kdo ji tam vzal. Její brýle neumí číst všechnu tu úžasnou květenu a faunu, která tam našla útočiště. Zato vidí společenské fenomény, které jako by neměly být viděny. Připadá si podobně jako v práci, kde pomáhá druhým zpracovávat různá traumata, zbavovat je úzkostí, strachů a obecně dát si život dohromady,“ píše klinická psychoterapeutka Kristýna Bušková v knihe Město naruby: vágní terén, vnitřní periferie a místa mezi místy. Pokiaľ ale humanitne orientovaný prieskumník prekoná prvotný strach a odpor a začne mestskú perifériu vnímať tak trochu ako metaforu kolektívneho nevedomia (čo vyššie citovaná autorka napokon aj robí), môže v nej nachádzať mnoho úkazov zaujímavých aj z psychologického hľadiska: odkazy na archetypálne vzorce ľudského správania, prípady jungovskej synchronicity a pod.
    Periféria veľkomesta sa navyše pripodobňuje ľudskému nevedomiu aj tým, že v nej dochádza k tzv. zhusteniu, ako o ňom hovoril Sigmund Freud v súvislosti s logikou sna – t. j. k vytváraniu asociatívnych spojov medzi navzájom zdanlivo nesúvisiacimi myšlienkovými pochodmi, pocitmi a predstavami (ďalší relevantný freudovský výraz by bol presun: to, čo sa v bdelom myslení prejavuje len slabo a nejasne, akoby na pozadí, vo sne vystupuje razantne do popredia, a naopak). Oblasť mestskej periférie je tak zároveň i oblasťou akéhosi zvláštneho surreálneho humoru – práve inkongruenciu medzi navzájom sa vylučujúcimi, náhodne poskladanými prvkami reality, ktorá podkladá nohu našim logickým očakávaniam, totiž považujú teoretici humoru za jeden z jeho hlavných zdrojov. Podstatou komicko-ironickej hry takýchto viac-menej náhodných významových prepojení je fakt, že určité aspekty skutočnosti sa na istý čas vytratia z poľa našej pozornosti, aby sa neskôr vynorili na nečakaných miestach a v neobvyklých kontextoch, ktoré nie vždy úplne chápeme, a občas o ich pochopenie ani veľmi nestojíme.

<<       >>