Nedbalo pohodené veci trpia akousi šelestivou samovravou. Trvá v nich ešte spomienka na všetko, čím kedysi boli, než uviazli vo vágnom medzipriestore, na polceste medzi niekdajšou zreteľnosťou a nadchádzajúcim rozkladom. V ich autistickej "samoreči" sa rovnakou mierou zrkadlí neha ľudského dotyku aj krutosť zániku, túžba po pozornosti aj snaha uchrániť si zvyšky dôstojnosti a právo na súkromie vo vtieravom, povrchne zvedavom svete. Strata pôvodnej identity je zároveň možnosťou získania identity novej - v rozpúšťaní nostalgických spomienok na bývalé konfigurácie farieb, zvukov a vôní sa ustanovuje zmysel prítomného. Tým ako sa odhodené, viac už nepotrebné veci vzďaľujú ľudským prianiam a zámerom, vymaňujú sa zároveň z dosahu všeobecne používaného jazyka a zakladajú si svoj vlastný. 

<<     >>