Mesto netvoria len priestory budov a ulíc, ale tiež ich funkcie (podľa Aténskej charty z r. 1933 má každé funkčné mesto uspokojovať štyri hlavné ľudské potreby: potrebu bývania, práce, oddychu a dopravy), pričom ich všemožné prepojenia a variácie vytvárajú zložito vrstvenú významovú štruktúru. Samozrejme tiež existujú miesta, ktoré žiadnu jasne definovanú funkciu nemajú. Urbanisti a sociálni antropológovia im hovoria rôzne: „vnútorné periférie“, „nová divočina“, „vágny terén“, „nemiesta“ a pod. Mesto má svoju centrálnu nervovú sústavu, svoje vedomie, ale má aj svoje nevedomie, do ktorého sa vytesňuje všetko, čo nezapadá do racionálneho územného plánovania. 

Vágne priestory bez presne vymedzeného účelu a významu evokujú podobné miesta v ľudských životoch: dávne naivné sny, túžby a plány, ktoré sa nikdy nenaplnili, zostali po nich len ruiny – suť zarastajúca divozelom. To je takpovediac ich nostalgicko-melancholická stránka. Majú však v sebe aj čosi pozitívne, čo iným – „vydizajnovaným“ – miestam chýba: priestor pre náhodu.

Tieto a podobné úvahy ma napadajú pri predieraní sa krovinatým porastom príbrežného holešovického browndfieldu s foťákom v ruke. Podobne ako priaznivci urbexu, snažím sa zachytiť pár vizuálnych fragmentov sveta, ktorý stratil svoj pôvodný účel, a nový ešte nenadobudol – skrytý pôvab entropie. A už sa spoza polozborenej budovy vynára jeden z jeho dočasných obyvateľov a – ostražito si ma premeriavajúc – pristupuje ku mne so slovami: „Hele, můžeš si to tady fotit, ale nikam ty fotky nedávej, jasný? Na internet nebo tak... A hele, nemáš ňáký drobáky? Já jsem, ty vole, úplně v prdeli...“  

Inokedy tu zas narazím na rodáka zo Slovenska („Som z Košíc, ale žijem v Blave“), ktorý sa snaží vystopovať svojho strateného mladšieho brata: chalan pred časom odišiel z domu a zľahla sa po ňom zem. Nejasné indície naznačujú, že skončil v niektorej z pražských bezdomoveckých partií žijúcich na hrane zákona i zdravého rozumu. Košičan sa v topografii Prahy príliš nevyzná, je vďačný za každú informáciu.

Húštiny veľkomestských periférií už pohltili nejednu zblúdilú dušu: zosobňujú v sebe zvierací či „dračí“ element, ako ho poznáme zo starokresťanských legiend o svätom Jurajovi. Rytierova kopija, to sú plány mestských zastupiteľov, investorov a developerských firiem na racionálny rozvoj daného územia podľa starostlivo rozvrhnutých nákresov. Každý nový položený pás zámkovej dlažby, raziaci cestu krovinatým porastom pre budúce mamičky s kočiarmi, každá nová cyklotrasa – to všetko sú hroty  zabodávajúce sa do rozďavenej tlamy nepoddajného leviatana. Bágre, žeriavy a buldozery trhajú šelmu na kusy, drak atrofuje do podoby neškodného dráčika z detského kresleného seriálu. Jeho čas však možno ešte príde...  

<<     >>