29

   Okrajové oblasti mestskej zástavby človek obvykle vníma len akoby periférnym videním: vie o nich, ale nevynakladá úsilie na to, aby v nich rozlišoval detaily, nestoja mu za to. Má ich jednoducho vo svojom vnútornom svete zaradené v priehradke „periféria“, a ak sa táto slepá škvrna jeho videnia občas aj prihlási o slovo, jediný spôsob, akým o nej premýšľa, je utilitárny: ako by sa z nich dal vyťažiť nejaký „úžitok“?

   Na nedávnej prechádzke pod pražskými Barrandovskými terasami s partiou záujemcov o podobné lokality (v rámci Dňa architektúry, sprievodkyňu robila architektka, poetka a publicistka A. B. Háblová) sa jedna pani v záverečnej diskusii vyjadrila v tom zmysle, že je už načase, aby sa celý priestor bývalého prvorepublikového bazéna náležite zrekultivoval, aby sa doň ľudia nebáli chodiť (v súčasnej podobe totiž nepôsobí vôbec bezpečne). Na to jej iná diskutérka oponovala, že nie každé opustené a zanedbané miesto je hneď nutné „zušľachťovať“ do podoby, ktorá bude vyhovovať mne ako obyvateľovi mesta, aby som sa tam cítil(a) pohodlne a útulne - niektoré miesta je skrátka lepšie ponechať ich osudu, nech si ich vezme príroda a pridá im podobu, akú chce. Časom sa tam vytvorí prirodzená biodiverzita. Čo nevyhovuje môjmu estetickému cíteniu, môže naopak vyhovovať životným potrebám rastlín a živočíchov, ktoré tam našli svoj úkryt, spolu s tulákmi, bezdomovcami a inými vyhnancami z „centra“.

   V každom prípade je asi dôležité nepovažovať podobné výskyty mestskej divočiny za kompaktnú a nerozčlenenú masu - tvor, ktorý tam žije, vníma svoje prostredie určite oveľa diferencovanejšie než náhodný návštevník. Človek si zrazu uvedomí, že ide o úplne iný kód než ten, ktorý väčšinou používa v „kultivovaných“ mestských priestoroch. A tak, hoci mu možno chýbajú presné pomenovania pre jednotlivé prvky daného celku (názvy hornín a minerálov, zástupcov fauny a flóry atď.), je ochotný tento odlišný typ diverzity aspoň brať na vedomie a neupierať mu právo na existenciu.

   Mimochodom, to spustnuté miesto niekdajšieho kúpaliska evokuje prehistorické doby viac než kdejaký vychytený „dinopark“: prvohorné šľahúne obrastajú hrdzavejúcu konštrukciu skokanskej veže, ktorá zo všetkého najviac pripomína skelet obrieho vtákojaštera. Nie náhodou je to obľúbené miesto geologických výskumov, kde sa pri troche šťastia dajú dodnes nájsť vápencové úlomky s odtlačkami trilobitích telíčok.