52

     Situácia na futbalovom ihrisku je často neprehľadná a mnohí laici si preto myslia, že hráči nemajú počas zápasu čas na nič iné, než na sústredenie sa na výkon a konečný výsledok. Opak je však pravdou. Nejeden náruživý futbalista sa v slabej chvíli zveril svojmu okoliu, že ho na hre láka predovšetkým možnosť nadväzovania vzťahov: s loptou, so spoluhráčmi, so súpermi a rozhodcom, ale tiež s Bohom. (Nie nadarmo sa mužstvá mnohých štátov pred zápasom prežehnávajú.)
     Aj našej obci pridávajú nedeľné zápasy okresnej futbalovej ligy osobité čaro – to hovorí každý, kto k nám zavíta. Už dlho sa chystám zachytiť niečo z atmosféry týchto sviatkov športu a susedskej pospolitosti na papier, ale keďže o téme už písali iní a mnohí z nich iste lepšie, ako by som to dokázal ja, nejako som sa stále nemohol odhodlať. Navyše som dlho nevedel prísť na to, ako písať o dedinskom futbale tak, aby to bolo maximálne realistické, a zároveň sa nestratilo nič z jeho poetiky: človek sleduje ten fascinujúci koncert nôh snažiacich sa dopraviť loptu z jednej strany ihriska na druhú, vrýva si do pamäti gestá a mimiku hráčov, ale keď sa neskôr pokúsi previesť to všetko do slov, naráža na hranice svojej výrečnosti. A nakoniec sa aj tak vždy pristihne pri tom, že namiesto zapisovania poznámok len zhypnotizovane načúva okolitým zvukom: skandovaniu divákov, pokrikovaniu hráčov a ich trénerov, výskotu detí, štekotu psov, erdžaniu koní...
     Povedal som si, že najlepšie bude vzdať sa akýchkoľvek trápnych pokusov o „veľkú literatúru“: žiadne zdĺhavé opisy, vnútorné monológy ani iné prúdy vedomia. Treba zapisovať len to, čo človek pri zápase skutočne počuje, nestranne a objektívne, akoby šlo o mechanický záznam na diktafón. Mimochodom, raz sa ma jeden známy opýtal: „Myslíš si, že to, čo píšeš, je literatúra?“ Vravím mu: „No to záleží na tom, čo si pod tým slovom predstavuješ. Ak si pod ním predstavuješ niečo také, ako ja píšem, tak potom to JE literatúra.“ Ale naspäť k téme. Takže nedele teraz trávim za písacím stolom vo svojej garsónke, okno smerujúce k futbalovému ihrisku mám dokorán otvorené a poctivo zapisujem všetko, čo odtiaľ ku mne dolieha. Bez toho, aby som čokoľvek pridával či uberal alebo to nejako inak „retušoval“. Je možné, že nie všetko vždy zachytím úplne presne – predsa len je náš dom od ihriska dosť ďaleko a ani sluch mi už neslúži tak dobre ako za mlada. Napriek tomu sa zakaždým snažím aj z neúplných útržkov slov a viet zrekonštruovať ich pôvodné znenie a hlavne zmysel – ten totiž dnešný svet aj naša obec potrebuje ako soľ. Nižšie predkladám výsledok svojich snáh v mierne skrátenej verzii, zmenil som tiež mená zúčastnených, aby nebodaj nedošlo k nejakej – ich či mojej – ujme. Takže čujme! Repliky jednotlivých aktérov od seba nie sú nijako graficky odlíšené, ešte raz zopakujem, že mi nešlo o plastické vykreslenie individuálnej psychológie postáv, ale o zdokumentovanie čohosi, čo by sa snáď dalo nazvať „kolektívnym hlasom“ či „hlasom kolektívu“. Tuná to je: 

- Milane, přihraj!

- Hezky...

- Neboj se, to dáš!

- Jo!

- Balón, hlídej si balón!

- Ještě... Zkus to!

- Ty bláho...

- Posuň to nahoru!

- Žvchmbvhchrrrr... Prásk!

- Daleko jsi to nedotáhl, Karle...

- Honem, vracíme se!

- Máte všechno, Naděždo Ivanovno?

- Ano, děkuji.

- Miloši, zpátky do brány!

- Kde je můj miláček, kde žába na klíček? 

- Emile, přihraj!

- Emile, přihraj!

- Emile, přihraj!

- Kluci, začínáte se opakovat...

- Watch the dog, the dog, the... 

- Oops! Sorry...

- Naděždo Ivanovno, vraťte se!

- Karle, teče ti z nosu.

- Hezky...

- Byls někdy v Rokycanech? Ne? Hele, já jsem tam byl minulou sobotu a řeknu ti...

- Góool, ty vole, góool! Tak ne, to byla tyčka...

- Hele chlapi, čí je ta ženská, co mi očumuje motorku?

- Ta s tím monoklem?

- Ne, ta s tím mopedem.

- Tak ta moje není.

- Nečum a střílej!

- Jak stříkej?

- Ne stříkej, střílej... Jseš hluchej nebo co?!

- I've noticed you around and I find you very attractive... 

- Góool, ty vole, góool!

- Would you go to bed with me?

- Ano, příteli, máte pravdu!

- Ty vole, opravdickej gól...

- A nebyla to tyčka?

- Kdepak!