Kúty miestností sú pre ľudský zrak takmer neviditeľné - obvykle pritiahnu našu pozornosť až pri upratovaní, vysávaní prachu alebo vymetaní pavučín. Fenomenológia každodennosti sa ale tieto miesta snaží rehabilitovať: napr. Gaston Bachelard vo svojej Poetike priestoru chápe kút ako možnosť útočiska, dôverného „schúlenia sa“, čosi ako instantný brlôžtek, ktorý je vždy poruke. Naproti tomu Michal Ajvaz poukazuje skôr na odvrátenú stránku kútov - sú to priestory, ktorými k nám preniká chlad nepoznaného, cítiť z nich akúsi odmeranú sychravosť zadných traktov existencie. Zdá sa teda, že ide o podvojný fenomén, v ktorom sa snúbi mäkkosť domáckej pohody s cudzotou prázdneho, neľudsky odťažitého vesmíru.
     Kúty podnecujú túžbu skryť sa pred svetom, zaliezť až kamsi na dno pomyselných škár bytia, a zároveň v tých škárach pokútne kutrať a dúfať, že sa v nich napriek prevládajúcemu šeru a nečistotám (kúty sú „najšpinavším zo všetkých útočísk,“ tvrdí Bachelard) tu a tam mihne čosi smerodajné, možno dokonca osudové. V kútoch človek prežíva záchvevy ustráchanej malátnosti, ale zároveň si tam buduje protilátky a zvyšuje si imunitu voči životným nástrahám. Fungujú totiž tak trochu ako „výlevky“, do ktorých stekajú nedovyvinuté časti našich myšlienok a pocitov, tam na ne sadá prach polobytia, kým si ich zas pri nejakom generálnom upratovaní nevšimneme a nevrátime ich – ozdravené a otužené – späť do hry. Ktovie, možno sa v tej súmračnej zastrčenosti liahnu aj zárodky akýchsi neznámych foriem života, obkrúžené neviditeľnými stopami bytostí, ktoré sa k nám snažia odniekiaľ prekopať, podobne ako my k nim. V každom prípade sa kútov – na rozdiel od iných málo používaných vecí v domácnosti – nemožno len tak zbaviť, keď nás už omrzia: zostávajú pevne na svojom mieste a nejde s nimi hnúť. Tvoria oblasti paralyzujúceho znehybnenia, z ktorých však možno sledovať okolité dianie obzvlášť intenzívne – podobne ako svit hviezd vnímame zreteľnejšie tam, kde nás neruší svetelný smog.

<<     >>