Každý z nás si z miesta na miesto prenáša rôzne hlasy. Vlečieme ich v sebe celé roky, hlasy narážajú do lebečných stien a hĺbia v nich dutiny. Neskôr sa začnú formovať do slov a viet, ktoré na nových miestach môžu pôsobiť azda až nepatrične: rytmus a melódiu, čo sa kedysi dávno dali do pohybu, však už nejde zastaviť. Niekedy je ťažké uveriť, že určité hlasy už viac neznejú - ako je to možné, veď ešte včera sa stôl v záhrade pod nimi priam prehýbal...
*
Hlasy vznášajúce sa nad stolmi letných terás menia tonalitu s každým objednaným nápojom. Započúvaš sa do toho mumraja a náhle podľa dynamiky a výšky tónu zistíš, že hlas, ktorý ešte pred chvíľou dominoval, stráca pôdu pod nohami. Ale možno len nadobudol väčšiu pokoru a sústredenie, ktovie.
*
Dá sa tiež vysledovať, ako ten ktorý hlas pracuje s „významovým jadrom výpovede“. V hlučnej krčmovej spoločnosti sa obvykle musí jadro výpovede predstaviť hneď na začiatku, aby zvyšok monológu mohol okolo neho víťazoslávne krúžiť ako sup nad mŕtvolou antilopy. Naopak sofistikovaný monológ sa dá rozpoznať aj podľa toho, ako sa rečník s jadrom výpovede rafinovane pohráva a odďaľuje jeho príchod. Poslucháči sú tak držaní v neustálom napätí, ktorého kvalitu dokáže oceniť len skutočný labužník kaviarenskej syntaxe.
*
Sú hlasy, ktoré s inými hlasmi zaobchádzajú ako v rukavičkách: akoby sa báli, že by v nich prílišným náporom mohli zanechať nejakú stopu.
*
Niektoré hlasy budia dojem, že by radšej než hlasmi boli napríklad obrazmi. Možno by sa radšej prihovárali očiam ako ušiam: snáď pre tú ich mäkkú poddajnosť a jasnozrivú živosť, akú by sme u uší hľadali márne.
*
Niektoré hlasy sú natoľko nepriepustné, že cez ne takmer nepreniknú iné zvuky. A tie, čo nakoniec preniknú, čímsi pripomínajú trhajúci sa igelit, rinčiace sklo alebo praskajúci betón.
*
Iné hlasy sú naopak natoľko rozriedené, že treba napínať aj iné zmysly (už zmienený zrak, chuť či dokonca hmat), aby nám nesplynuli s okolitými zvukmi: napríklad so škrabotom pera o papier.
*
Niektoré hlasy by človek rád napodobnil, iné - k jeho veľkej nevôli - napodobňujú jeho.
*
Niektoré hlasy sa zavŕtavajú do kaziacich sa zubov.
*
Sú cudzie hlasy, ktoré syčia ako Snake a smrdia ako Smoke.
*
Sú hlasy, ktoré obsahujú taký chytľavý refrén, že sa naň jednoducho nedá, sa naň jednoducho nedá, sa naň jednoducho nedá zabudnúť...
*
Čo si počať s hlasmi, ktoré si nič neuľahčujú, takže občas znejú ako výstrel?
*
Z rozhovoru dvoch postarších dám sediacich pri vedľajšom stole je zrejmé, že jedna z nich (sediaca bližšie k dverám) je akousi projekčnou plochou, na ktorú si tá druhá premieta svoje vnútorné "diapozitívy" - plné skepse a zatrpknutého svetabôľu.
*
Ako už bolo naznačené: to, čo robí hlas hlasom, je jeho melodika a rytmus. Ak by som si mal z týchto dvoch vecí vziať na opustený ostrov len jednu, vzal by som si rytmus.
*
Hlas práve čítanej knihy sa človeku prihovára a občas to znie nesmierne naliehavo: akoby šlo o rozhovor medzi štyrmi očami. Stačí však knihu vrátiť späť do police medzi ostatné úhľadne zoradené zväzky a jej hlas postupne utíchne alebo sa začne zakoktávať.
*
Viaceré hlasy sa snažia povedať niečo, čo nebude platiť len tu a teraz, za týmto stolom, pred týmto podriemkavajúcim publikom.
*
Keď sa stretnú dva hlasy, ktoré sa navzájom dlhšiu dobu nepočuli, spočiatku vydávajú akési bublinkovo-penivé zvuky, tak trochu ako čerstvo narazený pivný sud. Po chvíli pena odtečie a začne sa skutočný rozhovor, napríklad o pive.
*
Vzťah človeka k vlastnému hlasu je väčšinou dosť ambivalentný: potrebu načúvať mu a hľadať v ňom akési skryté či „vytesnené“ obsahy väčšinou strieda znechutenie z jeho zvuku. Kto by si neprial mať úplne iný hlas, ako má...
*
Sú hlasy, ktoré vás okamžite zmagnetizujú svojou nedbalou eleganciou, iné vás svojou elegantnou nedbalosťou skôr uspia.
*
Nedbalá elegancia sa musí poctivo vysedieť.
*
Niektoré hlasy sa lepšie počúvajú, iné sa lepšie čítajú, ďalšie sú započúvané samé do seba a nedajú sa ani čítať, ani počúvať.
*
Je známe, že niektoré hlasy naplno zaznejú, až keď doznejú.