Hmla     

" Je suis là et pas là. Je suis avec vous, maisailleurs. C'est comme s'il y avait un voile, une sorte de brume entre le monde et moi. Je suis une étrangère, je ne me reconnais plus. " 

(Marc Hayat: Il faudrait la " médiquer " un peu)

     Hmla obaľujúca všetko v dosahu, tlejúce lístie aj kusy precízne zhotoveného náradia, je konečne raz krásna sama osebe, a nielen ako prísľub ženských kontúr. Tu a tam sa z hustého oparu ktosi vynorí, spôsobom chôdze a držaním tela pripomína akési zhrbené zviera. Na hlave natiahnutá čelovka, jej prenikavý lúč osvetľuje drobné kvapôčky v ovzduší - robotické oko kyklopa. Je ťažké určiť, či je noc alebo deň, umelé osvetlenie sálajúce z visutej klenby nad mestom len vzdialene pripomína striedanie slnečného a mesačného svitu.
     Trhané zvuky v diaľke znejú ako úvod k nejakej nekonečnej minimalistickej skladbe, ako soundtrack k filmu, ktorý si kedysi dávno videl, ale znovu ho už vidieť nepotrebuješ.
     Jediné, čo ešte ako-tak udržiava zdanie kontinuity s dobou pred vypuknutím Veľkej beztiaže, sú stopy na chodníkoch: nepravidelné tmavé škvrny zoskupené do vzájomne sa križujúcich trajektórií.
    Dotyky medzi obyvateľmi tohto súmračného sveta nie sú možné, rôsolovitá konzistencia ich tiel to nedovoľuje. Niektorým z nich sa vraj napriek tomu v noci občas sníva, že sa s kýmsi objímajú, tu a tam sa dokonca jeden o druhého otrú perami- po prebudení si už ale márne snažia vybaviť tváre, ktoré vo sne letmo zazreli. Iným sa zas zdá, že chodia do práce, plánujú si, čo podniknú cez víkend, kam sa vydajú s rodinou toto leto: niekam, kde ešte neboli, kde ešte nebol vôbec nikto...
    Tváre predierajúce sa von z čoraz hustejších chuchvalcov hmly sa pri istom uhle natočenia blikajúcich lámp menia na nesúrodé obrazce z písmen neznámej abecedy - spájajú sa do slabík, ktoré tvoria spleť odkazov a narážok, len vzdialene pripomínajúcich čosi, čomu sa kedysi hovorilo.... Ako sa tomu vlastne hovorilo?
    „Tak prosím, nech sa páči,“ rozozvučí sa ozvena vo vnútri zvukovodu a znie to ako mľasknutie úst až po okraj naplnených jahodovou penou.
     Synchrónne mihotanie myšlienok v miliónoch hláv vyludzuje tichý šelest, ako keď nočný motýľ naráža... ako keď struna... ako keď iskra...
     Myšlienky prelamujú krustu vedomia, vyvolávajú pocit svrbenia, ktorý nejde zapudiť, ani keby si sa nechtami preškriabal až do mäsa. 
     Keby bolo aspoň počuť nejaký poriadny hrmot, dunenie, piskot, hrkotanie kolies či iný prenikavý zvuk, ktorým by sa dala tá tieseň vysvetliť - v okruhu niekoľkých kilometrov však nepočuť nič, len ten šušľajúci šelest...
     Akýkoľvek pokus o spánok vyvoláva len ďalšie a ďalšie roje periférnych pohybov, z ktorých každý chce zaujať miesto v centre vedomia.
    Ťažko povedať, či je terajší stav vecí len odchýlkou od normálu, alebo niečím trvalým. Medzi miestnymi nie je nikto, kto by zažil čokoľvek iné. Nejasný dojem, že čosi predsa musí kdesi existovať ale predsa len visí vo vzduchu. Nikto z okoloidúcich sa však neodváži dať tomu podobu konkrétnej otázky.

<<       >>