V 20. storočí prevládali v teórii architektúry a urbanizmu dva hlavné prúdy vychádzajúce z utopického spôsobu myslenia: funkcionalizmus a socialistický realizmus. Oba smery, hoci v mnohom odlišné, spájalo uprednostňovanie plánovania budúceho rozvoja miest takpovediac od stola - pramálo sa pritom brali do úvahy reálne potreby jeho súčasných obyvateľov. Po roku 1989 sa v bývalom „východnom bloku“ od vzletných utopických vízií ustúpilo, a ich miesto zaujali developerské projekty, pružne reagujúce na túžby majetnejších vrstiev získať vlastný dom či byt v čo najatraktívnejšom prostredí, pričom predstavy o ňom sa môžu značne líšiť: pre jedného je to čo najlepšia dostupnosť k hlavným dopravným tepnám, bohaté možnosti sociálneho a kultúrneho vyžitia, pre iného blízkosť prírody, tiché prostredie a čerstvý vzduch.

     Ideologické pozadie veľkých urbanistických stratégií nedávnej minulosti tak nahradili stratégie čisto marketingové, orientované na uspokojovanie aktuálnych potrieb cieľových skupín predovšetkým zo strednej (resp. vyššej strednej) triedy. Výsledkom je takmer úplná rezignácia na akékoľvek ucelenejšie predstavy o dlhodobom vývoji mesta ako jednotného organizmu. Inými slovami, utopické vízie „centrálnych plánovačov“ vystriedala všeobecne akceptovaná - a až donedávna len málokým spochybňovaná - mantra liberálneho kapitalizmu: „laissez faire, laissez passer“. Zo životného priestoru človeka sa stal len ďalší obchodovateľný artikel.