Emócie spojené s určitým miestom nútia k zamysleniu nad povahou miesta ako takého: čo to je, čo tvorí jeho nezameniteľný charakter? A teda – nielen kde, ale aj kedy je miesto? Pamäť miesta nemožno umelo vytvoriť, nedá sa kúpiť ani vydražiť na burze, nepodlieha podnikateľským zámerom ani konjunktúrnym výkyvom. Jeho aktuálnosť nie je prevoditeľná na časové jednotky a jeho hodnota je neraz – najmä ak ide o miesto spojené s kolektívnymi či osobnými spomienkami – nevyčísliteľná.      Genius loci tak môže fungovať len v istom časovom kontinuu, ktoré keď sa z nejakého dôvodu naruší, naruší sa aj charakter daného miesta. A neskôr už nejde obnoviť ani pri vynaložení nemalých prostriedkov a ľudského úsilia – výsledkom je nanajvýš len akýsi historický „skanzen“, ktorý síce odkazuje na svoju niekdajšiu slávu, ale už nekomunikuje s okolitým životom. Ako píše George Steiner (v knihe esejí Na Modrovousově hradě) v súvislosti  s povojnovou obnovou vybombardovaných centier európskych miest: „Velmi pečlivě a nákladně byla kostku po kostce, kámen po kameni obnovena. Mnohdy takto znovu vyrostla i celá města vizuálně naprosto věrná těm původním. Patina na štítech domů se leckde zdá být dokonce ještě bohatší. Přesto něco zásadního schází. Projděte se ulicemi Drážďan nebo Varšavy, navštivte jedno ze znamenitě renovovaných náměstí ve Veroně a poznáte, co mám na mysli. Dokonale zrekonstruované budovy, jež nás ovšem ničím neoslovují. Jsou bezduché, sterilní. Jako by k tomu místu nepatřily, jako by stály mimo skutečnost.“ 

<<     >>